Založ si blog

Ruský medveď sa zobúdza

Euroamerickí mienkotvorci nás od zahájenia ukrajinskej „protiofenzívy“ energicky presviedčajú, že Rusku sa vo vojenskom konflikte na Ukrajine nedarí, že Rusko bolo len papierovým „tigrom“, ktorého sila spočívala len v sofistikovanej propagande, za ktorou sa ako za oponou nachádzalo len jedno veľké staré šrotovisko nefunkčných tankov a diel a spráchnivená munícia. Že ruská armáda je banda nekompetentných generálov-opilcov, neschopných akéhokoľvek strategického plánovania. A že Rusko čaká na Ukrajine „nový Afganistan“. Na Ukrajine údajne našla svoju smrť ruská politická elita – špičkoví generáli sú mŕtvi, ruskí profesionálni vojaci aj so súkromnými kontraktormi ležia rozstrieľaní na žírnych ukrajinských poliach a lúkach, raketový a muničný arzenál Ruska je beznádejne vystrieľaný, pričom samotní Rusi sa musia v zúfalstve obracať k štátom ako Irán a Severná Kórea. Ruská ekonomika je pod ťarchou sankcií tesne pred kolapsom, v Rusku chýbajú lieky, moderné autá a elektronické zariadenia od práčok a televízorov až po mobily. A Vladimir Putin je krutovládca a netvor, ktorého nenávidia všetci poctiví a spravodliví ľudia na svete.

A na prvý pohľad sa naozaj môže zdať, že nie sú ďaleko od pravdy: v prvej fáze špeciálnej vojenskej operácie Rusi pompézne obsadili Ukrajinu pozdĺž celých hraníc od Krymu až po Bielorusko. Pod náporom rôznych vybájených héroov, akými bol „duch Kyjeva“, sa však museli hanebne stiahnuť s veľkými stratami na technike a životoch. V druhej fáze špeciálnej vojenskej operácie si preto zvolili už skromnejší cieľ – dobyť proruský Donbas. Po vyčerpávajúcich bojoch, v ktorých sa vyznamenali predovšetkým príslušníci čečenských špeciálnych ozbrojených síl, nastala napokon prestávka v ofenzíve, pretože Rusi stratili tempo a potrebovali „nabrať nový dych“. Táto prestávka bola sprevádzaná ostreľovaním záporožskej atómovej elektrárne, ktorú – použijúc siluetu majstra Mináča – akoby ostreľovali len Rusi, no v skutočnosti ju Rusi ostreľovali len akoby. Po tejto kríze nasledovala „Veľká slávna ukrajinská protiofenzíva“ a tá, zdá sa, trvá dodnes a žne (skoro) samé úspechy. A vlieva krv do žíl všetkým tým Mackom, Hríbom, Krúpom a ostatným liberálnym dezolátom. Najdezolátskejší zo všetkých dezolátov sa dokonca nechal počuť, že mobilizácia 300 000 vojakov, ku ktorej sa z číreho zúfalstva uchýlil Vladimir Putin, bude znamenať koniec toho morálne aj ekonomicky zbankrotovaného autokratického režimu. Rusi sú jednoducho v koncoch a tak tomu aj vždy bolo – bol to „barbarský“ národ, ktorý musel byť osvietenskou civilizáciou Západu raz a navždy zlikvidovaný a podmanený. Tak, ako svojho času Perzia Grékmi, Germáni Rimanmi a podľudia nadľuďmi.

Skutočne obyčajní ľudia, ktorí majú aspoň kúsok triezveho rozumu a kritického myslenia, spochybňujú tento heroický naratív a pýtajú sa, či takýto obraz nešikovného a neschopného Ruska na čele s novou inkarnáciou Hitlera, nie je len ďalšou škandalóznou karikatúrou a dielom monštruóznej, k dokonalosti sa blížiacej propagandy.

Ako je to so špeciálnou vojenskou operáciou Ruska na Ukrajine v skutočnosti? A čo môžeme očakávať s nastávajúcimi referendami v nezávislých proruských regiónoch východnej Ukrajiny a simultánne prebiehajúcou mobilizáciou 300 000 ruských vojakov? Na tieto otázky sa pokúsime nájsť odpovede, ktoré sa v spletitom labyrinte hoaxov, fake news a sofistikovanej liberalistickej propagandy hľadajú len veľmi ťažko.

 

1. Od prvej fázy špeciálnej vojenskej operácie k ukrajinskej protiofenzíve

 

Ak je niekto presvedčený, že 24. februára Rusko vyhlásilo Ukrajine vojnu, musíme bohužiaľ konštatovať, že sa veľmi mýli. Ako poznamenal americký analytik Scott Ritter, Rusi boli od začiatku ŠVO veľmi ústretoví a opatrní voči Ukrajine. Ich cieľom bola zmena politických priorít Zelenského režimu, nesnažili sa ho zlikvidovať, ale skôr nátlakom a silou primäť k diplomatickému dialógu a splneniu ruských bezpečnostných požiadaviek.

Rusi sa od počiatku snažili minimalizovať civilné straty a obete na životoch, šetrili ukrajinskú kritickú infraštruktúru. ŠVO predstavovala veľmi racionálny plán a stratégiu, ktorá rátala s rýchlym, ak nie okamžitým obnovením ruských politických a ekonomických záujmov v krajine, ktoré spočívali v zrovnoprávnení rusky hovoriacich menšín a denacifikácii spoločnosti. Ktovie, ak by prvá fáza ŠVO vyšla a primäla Zelenského k opätovnému spriateleniu sa s Ruskom, Ukrajina mohla počítať s pozvánkou a formálnym začlenením do Euroázijskej hospodárskej únie, prípadne do Organizácie šanghajskej kooperácie a možno aj slávnostným prinavrátením Krymu. Z tohto idealistického hľadiska, kedy by Rusi zabudli Ukrajincom krvavý puč z 2014 a sériu krutého teroristického vraždenia proruského obyvateľstva, by sa Ukrajina navrátila do orbitu ekonomického, politického aj kultúrneho vplyvu Ruska. Rusko by v priebehu tých pár dní „šokovej terapie“ získalo vo svete imidž mimoriadne silnej svetovej veľmoci, ktorá by z hľadiska mocenského potenciálu nezaostávala za svojim slávnym predchodcom ZSSR a zároveň by preukázalo, že je ekonomickou mocou na vzostupe a stalo by sa príťažlivým ekonomickým partnerom aj pre ďalšie európske postsocialistické krajiny.

Proti tomuto vývoju udalostí sa však rázne postavili USA a nimi kontrolovaný „kolektívny Západ“, pozostávajúci predovšetkým z najsilnejších členských štátov EÚ. Masívna dotácia finančných a vojenských prostriedkov spôsobila ostrú bratovraždu a eskaláciu konfliktu, v ktorej začali umierať tisíce vojakov na jednej aj druhej strane. Ako poznamenal americký analytik medzinárodných vzťahov profesor John Mearsheimer, ruskí velitelia a architekti špeciálnej vojenskej operácie na čele s Vladimirom Putinom si museli byť vedomí toho, že šance na úspech prvej fázy ŠVO boli mizivo nízke a že Západ si nenechá Ukrajinu len tak vytrhnúť z rozširujúcej sa sféry svojho vplyvu.

Jadro druhej fázy ŠVO tak charakterizovalo zúženie aktivít a cieľov. Ruské a spojenecké sily sa zamerali len na Donbas a južné regióny a oslobodenie etnických Rusov, ktorí na týchto územiach žili. Po dobytí Mariupoľa postupne ustáli vojenské manévre a Rusko začalo operovať skôr na poli diplomacie, aby opätovne minimalizovali straty na životoch a likvidáciu ukrajinského hospodárstva. Na tomto poli Rusi dosahovali značné víťazstvá. Kolektívny Západ sa ocitol so sankciami proti Rusku v menšine, nepodporili ho ani štáty BRICS (Brazília, India, Čína a Južná Afrika), ani ďalšie relevantné mocnosti vrátane Turecka a Iránu, a celého radu menších, no strategicky významných štátov vrátane KĽDR, Venezuely, Izraela, Srbska či Maďarska.

Zatiaľ čo na Ukrajinu prúdili masívne dodávky zbraní a biliónov dolárov, ktoré umelo udržiavali Zelenského režim, Rusi prekalibrovali svoje zahraničné politicko-ekonomické priority a začali čoraz intenzívnejšie realizovať duginovský obrat k paneuroazianizmu. Spoločne s Číňanmi zintenzívnili platby v „regionálnych menách“ s Indiou, Saudskou Arábiou, Tureckom a ďalšími krajinami, zaviedli vlastný platobný systém ako protiváhu k SWIFT a začali realizovať politiku „de-dolarizácie“ svetovej ekonomiky. Priškrtili Európu obmedzením energetických dodávok, čím vyvolali vlnu protestov so stupňujúcou sa tendenciou do budúcnosti.

Zatiaľ čo prvú fázu ŠVO charakterizovala snaha Ruska o bleskovú denacifikáciu a blitzkrieg, ktorého cieľom bolo opätovné pričlenenie Ukrajiny ako funkčného štátu do ruskej sféry vplyvu, druhú fázu charakterizovala snaha zamraziť vojenský konflikt a podkopať dominanciu kolektívneho Západu, aby prestal Ukrajinu dopovať dodávkami zbraní a krvavými miliardami a nechal ju na pokoji.

USA a ich spojenci urobili však presný opak. Nielenže Ukrajinu neprestali podporovať a pomáhať jej, ale naopak maximalizovali vojenské aktivity a zahájili plán veľkej protiofenzívy, ktorej cieľom má byť totálna vojna proti Rusku a likvidácia Vladimira Putina a ruského politického režimu. Napriek tomu, že J. Biden prima facie odmieta žiadosti Ukrajiny o dodanie rakiet s plochou dráhou letu, ktoré by boli schopné zasiahnuť Kremeľ, americká administratíva a jej spojenci potichu dodávajú Ukrajine stále sofistikovanejšie zbraňové systémy a koordinujú ukrajinskú protiofenzívu s informáciami zo satelitov a geolokačných systémov, čo výrazne uľahčuje likvidáciu ruských logistických centier a obranných pozícií. Scott Ritter v tejto súvislosti predpokladá, že Rusko momentálne nevedie vojnu ani tak proti ukrajinskej armáde, ako skôr proti armádnemu veleniu NATO a kontraktorom súkromných amerických a európskych armád, ktoré tvoria najúdernejšie jadro súčasnej protiofenzívy.

 

2. Mobilizácia

 

Scott Ritter ďalej objasňuje, prečo by sme nemali príliš rýchlo podľahnúť dojmu, že Rusko mobilizuje vojakov kvôli tomu, že je výrazne oslabené a potrebuje revitalizovať ľudské zdroje v armáde. Celkový počet vojakov ruskej armády sa odhaduje približne na 900 000 – 1 200 000, pričom v aktívnych zálohách môže byť celkovo viac než 3 000 000 obyvateľov a v prípade krajnej núdze je možné mobilizovať – podľa proruských zdrojov – až 25 000 000 bojaschopných mužov. Ak tieto čísla zodpovedajú realite, tak je jasné, prečo viacerí americkí vojenskí analytici upozorňujú na to, že ukrajinská protiofenzíva má veľmi ďaleko od „víťazstva“ nad Ruskom v akomkoľvek možnom význame a zmysle slova „víťazstvo“. V skutočnosti sa dá ruská mobilizácia interpretovať aj v úplne odlišnom svetle, o ktorom sa nedočítate v žiadnom „mienkotvornom“ médiu.

Rusko je svojou rozlohou obrovské a ruské politické elity si uvedomujú, že ich krajina sa nachádza v stave permanentného vojenského rizika zo všetkých strán. Ritter uvádza viacero kontaktných línií Ozbrojených síl Ruskej federácie, ktoré sú rozdelené do štyroch hlavných okruhov a tzv. Severnej flotily. V Západnom vojenskom okruhu, do ktorého spadajú aj jednotky pôsobiace na Ukrajine, sú početné vojenské kontingenty alokované v Kaliningrade, kde chránia ruskú exklávu pred potenciálnym útokom zo strany Poľska a európskych štátov a taktiež pri Petrohrade a severných hraniciach s Fínskom. Južný vojenský okruh si taktiež vyžaduje prítomnosť väčšieho množstva vojakov kvôli možnému otvoreniu druhého frontu vojny z Gruzínska a taktiež kvôli možnosti zásahu ruských jednotiek v Arménsku v prípade, že by sa do vojny zapojilo Turecko. Vojenskú silu Ruska viaže tiež Východný vojenský okruh, ktorého prioritou je zadržať v prípade otvoreného vojenského konfliktu japonský postup na Kurilly. S Japonskom totiž Rusi nepodpísali po II. svetovej vojne žiadnu mierovú dohodu a tak nad týmito dvoma štátmi potichu visí už niekoľko desaťročí Damoklov meč vojny, ktorý sa môže kedykoľvek uvoľniť. Značnú ľudskú silu zadržiava aj ruské námorníctvo, ktoré hliadkuje v Arktíde a obsluhuje viacero atómových ponoriek križujúcich svetové oceány. Nesmieme zabúdať taktiež na Sýriu, v ktorej sú prítomné menšie ruské kontingenty a rôzne rezervy, ktoré by Rusi v prípade potreby mohli vyslať do Venezuely, Líbye alebo iných častí sveta. Je otázne, nakoľko je chránená ruská hranica s Ukrajinou a či Rusi nesústreďujú početné kontingenty aj vo svojom vnútrozemí ako zálohu v prípade, že sa konflikt preleje do ruského vnútrozemia.

Rusko musí udržiavať státisícové posádky vo svojom námorníctve a v rôznych oblastiach svojho rozsiahleho územia, ktoré nemôžu byť v žiadnom prípade alokované na Ukrajinu. Špeciálna vojenská operácia na Ukrajine tak operuje len s veľmi malým nasadením, ktoré predstavuje zlomok z celkového počtu vojakov ruskej armády. Hoci presné čísla vojakov nasadených v operácii nie je známy, odhady sa pohybujú v rozmedzí 100 000 – 200 000. Väčšinu týchto vojakov pritom tvoria bojovníci z proruských ukrajinských regiónov Donetska a Luhanska, čečenskí specnaz a ruskí súkromní kontraktori.

Ruská stratégia na Ukrajine vychádza z mimoriadne prezieravého hľadiska „ekonomiky vojny“, ktorého prioritou je zachovať vojenský potenciál Ruska prakticky nedotknutý, aby mohli Rusi reagovať na globálne výzvy v prípade, že dôjde k vyostreniu situácie a zapojeniu sa ďalších aktérov do vojny proti Rusku. Výzvu k mobilizácii je preto potrebné interpretovať ako najekonomickejší spôsob navýšenia vojenských kapacít a síl, ktorý umožní Rusku vyrovnať mocenský potenciál a pokračovať v dosahovaní cieľov ŠVO.

Ak preto nejaký Hrabko a jemu podobní konštatujú, že Rusko mobilizuje pretože prehráva špeciálnu vojenskú operáciu, dávajú tým najavo len dve veci: buď sa ničomu nerozumejú a tápajú v temnotách, alebo sa chcú – s natiahnutou rukou – niekomu zapáčiť tým, že budú oblbovať slovenskú verejnosť.

 

3. Od špeciálnej vojenskej operácie k vojenskej operácii

 

Vyhlásenie čiastočnej mobilizácie v Rusku však napriek tomu môže predstavovať dôležitý bod obratu v celkovom vývoji konfliktu, ktorý stále viac intenzívne degraduje na zástupnú vojnu proti kolektívnemu Západu. Dôležitá je predovšetkým synchronizácia mobilizácie a vyhlásenia referend nezávislých republík Luhanska a Donetska a chersonéskej oblasti o pričlenení k Ruskej federácii. Tieto dva kroky je možné interpretovať ako vzájomne sa podmieňujúce procesy. V prípade, že sa referendá uskutočnia a väčšina obyvateľstva vyjadrí súhlas s formálnym pričlenením k Ruskej federácii (o čom niet pochýb), budú môcť Rusi oficiálne vyhlásiť vojnu a v prípade potreby prejsť od Špeciálnej vojenskej operácie k normálnej vojenskej operácii.

Inými slovami, Rusi môžu nasadiť plnú palebnú silu a zlikvidovať Ukrajinu v priebehu niekoľkých dní. Bombardovanie Kyjeva, likvidácia veliteľských centier ukrajinskej armády, bombardovanie letísk, rozvodových sietí elektriny, vodární, obytných zón televíznych a rozhlasových staníc, supermarketov – to všetko bolo doteraz len hrozbou, prípadne ojedinelým javom, ku ktorému sa Rusi uchýlili len vo výnimočných prípadoch. Ruské imperatívy, že po pričlenení republík do Ruskej federácie už nebude priestor na žiadny dialóg oficiálnych vládnych predstaviteľov môže jednoducho znamenať to, že Rusi „vymažú“ ukrajinskú vládu z povrchu sveta nadzvukovými raketami. Ak Rusi zahája skutočnú vojenskú operáciu, už nebudú brať ukrajinský hybridný režim ako potenciálneho partnera pre rokovania a nebudú bojovať len proti Ukrajine.

Ak by niekto tvrdošijne trval na tom, že počas uplynulých mesiacov Rusi na Ukrajine viedli otvorenú a „normálnu“ vojnu, musel by vysvetliť, prečo teda Rusi nezbombardovali Kyjev a nezabili Zelenského, prečo došlo k relatívne nízkemu počtu úmrtí z radov civilistov a prečo efektívne nezlikvidovali dodávky západných zbraní. V tomto neporozumení tkvie omyl väčšiny politikov a komentátorov, ako aj bežných recipientov masmediálnych správ a analýz. Domnievajú sa totiž, že Rusi sú slabí, dezorganizovaní, a nemajú dobrú stratégiu. Akonáhle by sme však pripustili, že cieľom Rusov nebolo viesť „normálnu“, ale „špeciálnu“ vojenskú operáciu, pochopili by sme, že toto bol zatiaľ len akýsi humanistický prológ ku skutočnej vojne.

Isteže, Rusi nie sú bezchybní a neomylný. Dopustili sa jednej kardinálnej chyby – boli príliš ústretoví, keď sa v duchu starého Clausewitzovho hesla domnievali, že armádne sily môžu využiť na to, aby donútili Ukrajinu a západných partnerov k politickému dialógu. Vladimir Putin a niektoré špičky ruskej spoločnosti boli až príliš previazaní so Západom, nechceli pripustiť, že Západ ich chce za každú cenu zlikvidovať sériou klamstiev, intríg a rôznych „psy-ops“ manévrov, ktoré sa plánujú nie v mesiacoch alebo v rokoch, ale v celých desiatkách rokov a sú preto ťažko odhaliteľné. Vyplývajú z mentality Studenej vojny, ktorú USA nie sú schopné opustiť. Akonáhle by ju totiž opustili, postihla by ich ich vlastná „perestrojka“ a s ňou aj koniec imperializmu a liberálneho globalizmu.

Tak Vladimir Putin doplatil na svoju zhovievavosť. A hoci Rusi nikdy neboli takí naivní, že by nevnímali a nevideli snahy kolektívneho Západu ekonomicky si podrobiť Rusko, rozparcelovať ho podľa túžob a potrieb euro-amerických korporácií, stále verili, že so Západom možno diplomaticky vyjednávať, že sa môžu spoľahnúť na slová západných politikov a byť partnermi v rámci tzv. „win-win“ kooperačnej schémy.

Špeciálna vojenská operácia nepochybne vojde do dejín vojenského umenia ako učebnicový príklad „hybridnej vojny“. Snaha minimalizovať straty na civilnom obyvateľstve a kritickej infraštruktúre s cieľom maximalizovať budúci ekonomický potenciál krajiny môže byť označená ako vzkriesenie „neo-rytierstva“ v 21. storočí. Pravidlá takejto špeciálnej vojenskej operácie by však musela dodržiavať aj druhá strana, ktorá v tomto smere chronicky zlyhala – Ukrajinci sa už od prvých dní vypuknutia konfliktu skrývali za ľudské štíty, do nemocníc, domovov dôchodcov, škôlok, škôl, univerzít a za múry obyčajných domov. Jednoducho, Ukrajinci už od počiatku konfliktu využívali teroristické metódy boja, príznačné pre Blízky Východ, pretože boli vyškolení tými istými učiteľmi ako ich islamistické náprotivky. A keď Rusi prijali túto taktiku a začali operovať na Ukrajine prostredníctvom malých úderných jednotiek, prehľadávajúcich dom od domu a hľadajúcich ozbrojených teroristov a diverzantov, Ukrajina opäť zmenila taktiku a začala celoplošnú ofenzívu „na steroidoch“.

Dnes, 25. septembra, stojíme v bode obratu. Ruskému medveďovi už došla trpezlivosť. Vladimir Putin už pochopil, že na molocha západného imperializmu neplatí nič iné, len hrubá sila. Žiadne rukavičky, žiadne „špeciálne“ zaobchádzanie. Špeciálna vojenská operácia sa pravdepodobne končí a prechádza do svojej horúcej fázy. Alea iacta est.

počasie, sneh, cesta, vodič, záveje, zima

Pozor, sneh už úraduje. Donovaly a Šturec uzavreli pre veľké autá

09.12.2022 20:12

Horské priechody Donovaly a Šturec sú uzatvorené pre vozidlá nad desať metrov.

Vakcína / Covid / Koronavírus /

EÚ reptá, že musí odoberať priveľa vakcín proti covidu. Chce tlačiť na firmy

09.12.2022 19:45

Európska únia nakupuje vakcíny proti COVIDU-19, ktoré sa nikdy nevyužijú, a chce rokovať s ich výrobcami o prerušení zmluvných dodávok a znížení dopytu.

Pápež František / Zuzana Čaputová /

Čaputová chce s pápežom debatovať ako viesť spoločnosť k väčšej súdržnosti

09.12.2022 19:05

Prezidentka Zuzana Čaputová sa bude s pápežom Františkom rozprávať o jednote a súdržnosti v spoločnosti.

Počúvajte pravdu, víkendový podcast

Vláda padne, rozpočet prejde a voľby budú už v septembri. Prečo je to najreálnejší vývoj?

09.12.2022 19:00

Omnoho viac ako hodnoty a postoj ku kvalite tejto vlády zrejme zavážia zákulisné dohody a nájdenie spôsobu ako z tejto šlamastiky von. Aby bol vlk sýty, aj koza celá.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 4144x
Priemerná čítanosť článkov: 4144x

Autor blogu

Kategórie

Archív